Vodné športy

Plavba na Tuamotu.

7.4.2026 (utorok)
Počas polnočnej služby som mal dve hodiny úplný veget, ale potom som hodinu presedel za veterným kormidlom. Z neznámych dôvodov si loď zmyslela sama zatočiť priamo na západ, po vyrovnaní kurzu zase priamo na juh. To isté mal aj Braňo po mne, ale opačne, dve hodiny kormidlovania a hodinu veget. Po výborných raňajkách sme vymenili malý genaker za veľký a hneď sme zrýchlili viac ako o uzol. Celý deň úplná pohoda, oddychovanie (neviem od čoho?), spánok, Braňo pracoval, pre neho to nie je úplne dovolenka, ale nomádstvo.

Na večeru zase lahôdky v podaní Dášky, a to cesnaková polievka, šúľance so strúhankou a medom, pre mňa šúľance s praženicou a sójovou omáčkou. Zase kultúrno gastronomický zážitok. Išiel som páchať hygienu, keď sa Vlado rozhodol narýchlo stiahnuť genaker ešte za svetla. Ani som sa poriadne nepoumýval a neutrel a hurá do práce. Po nej som sa musel zase osprchovať. Keďže sme išli na motor, tak som mal veľmi zjednodušenú službu, iba asi dvakrát sme vytiahli a skrátili genu. Vietor slabý, tak celú noc s zrefovanou genou kvôli stabilite a na motor.

8.4.2026 (streda)
Hneď po zobudení po ôsmej sme vytiahli parasailor a z vetra pod 10 uzlov sme vyžmýkali priemerku 4 uzle. Na obed ma Braňo vyzval po veľmi dlhej dobe, cca 4 mesiace, na žolíka. Prvé dve hry som vyhral zložením z ruky a ešte jednu normálne, zvyšok ma už len bil. Ale už to nie je to, čo bývalo, už prehrávam tesne. Poobede vietor úplne utíchol pod 4 uzle, tak parasailor na palubu, nech je pripravený na večer a zase nafting. A to sú akože tie stále pasáty. Tu v Tichomorí ani smer, ani rýchlosť nie sú stále. Zlatý Atlantik. Podvečer trošku vietor zosilnel, tak parasailor znova von, vyzerá to na dlhšiu plavbu na ňom. Na večeru spravila Dáška "kockaté" mäso so šampiňónmi, ryžu a k tomu uhorky a iná nakladaná zelenina. Máme denne hody ako v reštaurácii.

9.4.2026 (štvrtok)
Plavba na parasailor nám vydržala do poludnia. Počas služieb nemusel nikto nič vážne robiť, iba raz sa trošku posunuli laná, nech nie sú namáhané stále na tom istom mieste. Rannú službu som si len tak presedel. Dospával som noc a po zobudení ma už čakali na raňajky palacinky so šunkou a syrom. Celý deň pohoda. Poobede sme išli na motor, nefúkal vietor. Podvečer zase parasailor, rozfúkalo sa. Na večeru špagety aglio oglio a upečená dorada, ktorú sme mali v mrazničke asi mesiac.

10.4.2026 (piatok)
Ráno som mal mať službu od 2:00 do 5:00. O pol druhej som cítil, že sa nejako posúvam v posteli podľa náklonu lode a už som vedel, že plachta pôjde dole. O pár sekúnd na to ma Braňo budí. Parasailor sme zbalili ukážkovo a len čo som ho zbalil a odložil, už mi zvonil budík do služby. Na motor s refovanou genou som nemusel robiť nič, len som vyladil na začiatku kurz. Službu som mal spestrenú výrobou odsolenej vody, tak som v pravidelných intervaloch menil fľaše. Do rána som potom veľmi tvrdo spal. Vietor ustal a predpoveď vietor žiadny, tak až do cieľa pôjdeme na motor. Teoreticky by sme mohli ísť aj na plachty, ale pred vchodom do atolu musíme byť o 11:00 kvôli silným prúdom a museli by sme ísť priemernou rýchlosťou 4,7 uzla, čo by plachty nedali. Tak máme zase nafting. Tak, a máme zmenu. V našej flotile Worldcruisingu je jedna loď s nemeckou posádkou a rakúskym skipperom, Navigo. Je to nová loď za viac eur, ale po začiatku plavby sa im pokazilo skoro všetko nevyhnutné na plavbu. Najprv im odišiel elektrogenerátor, to si povedali, že motor to nahradí. Po čase sa aj ten pokazil, k tomu prevodovka a ešte pár vecí. Znamenalo to, že boli odkázaní len a len na vietor, takže sa rozhodli ísť priamo na Tahiti, kde im mohli loď opraviť. Vlado sledoval kde sa lode nachádzajú a zistil, že najbližšie k Navigu sme my. Hneď im zavolal, či nepotrebujú pomoc a, samozrejme, potrebovali. Padlo rozhodnutie pomôcť im a odtiahnuť na kotvisko. Znamenalo to predĺženie plavby o jeden deň. Spomalenie, motor vpred na voľnobežné otáčky, presne dodržiavať kurz, nech nenarazíme na útesy a čakať kým sa ráno stretneme. Na večeru sme mali bolonské špagety. Naša najčastejšia klasika. Po večeri sme hrali žolíka s Braňom. Mám tu poznámku, že opísať posledné dve kuriózne hry, ale už si nikto nepamätá, prečo boli kuriózne. Polnočnú služba som mal pokojnú bez stresov.

11.4.2026 (sobota)
Na raňajky sme mali lievance, pre mňa moc sladké jedlo, ale bolo to chutné. Navigo sa už blíži, po deviatej ho už vidíme voľným okom. Komunikácia s nimi. Cítiť ich úľavu, že to budú mať za sebou. Chystáme sa ich vliecť na lane až na kotvisko v atole Fakarava. Ešte sa nejdeme ťahať, lebo by sme boli na mieste neskoro večer a musíme tam byť buď skoro ráno alebo o jedenástej doobeda. Kvôli bezpečnosti volíme tú jedenástu hodinu, skoro ráno svieti slnko spredu a neboli by vidno nebezpečné miesta. Tak sa len tak motáme na plachtách v skoro bezvetrí. Nadránom sa stretneme a potiahneme ich do atolu. My sme dali veľký genaker a ideme rýchlosťou 2,5 uzla. Čas sme zabíjali žolíkom, čítaním, spánkom atď. Na večeru bolo vynikajúce rizoto.

12.4.2026 (nedeľa)
Ráno sa posádka Naviga rozhodla predsa len pre vstup do lagúny skoro ráno, vyzeralo to bezpečne a nebolo to úplne proti slnku. Vysielačkami sme si dohodli postup a začali sme sa približovať k Navigu zľava, naším pravobokom. Fendre prichystané, laná na oboch lodiach tiež. Hodili nám ich dlhé lano, to sme priviazali na naše na korme lode a začali sme ich ťahať do bezpečia.

Vstup do lagúny sme mali pri slabnúcom protiprúde, žiadny problém. Vysielačkou sme dohodli pomoc ostatných lodí pri kotvení. Laura Bradley z lode Fisk predviedla skvelú organizačnú prácu. Vybrali miesto pre zakotvenie, rozmiestnili člny aby boli pripravené na mieste. Ešte 2 míle a pomaly vchádzame na miesto kotvenia. Predierame sa pomedzi kotviace lode, aby sme ich zakotvili čo najbližšie k brehu, lebo aj s kotvou mali nejaké problémy. Všetci nás vítali a mávali nám. Mal som taký dobrý pocit hrdosti, že robíme užitočnú vec. Pomaly sme došli na miesto, odviazali sa z lana, vytiahli sme ho na našu loď a prenechali sme ich pripraveným ľuďom na člnoch. My sme zakotvili až na tretí krát, vždy nás to zafúkalo príliš blízko nejakej lode. Boli sme pozvaní na 11:00 na pivo do baru. Nafúkanie člna a ide sa na breh. Najprv rýchly nákup a cesta do baru, kde sme sa zoznámili s posádkou Naviga. Samozrejme, že sme sa už predtým stretli, ale teraz to bolo také bližšie. Posádku tvorili dvaja Nemci,  majiteľ lode Ulli, Günter a jeden Rakúšan, Michael, ktorý bol aj skipperom. Ten je z Wiener Neustadtu, čiže skoro náš sused. Hovorili svoje zážitky z plavby, boli presne 40 dní na mori. Mali toho dosť a bolo vidno, že im odľahlo, aj keď ich čaká ešte plavba na Tahiti, kde sa pokúsia dať všetko opraviť. Loď majú ešte v záruke, nemá ani rok. Nielen im, ale aj nám, spravilo pivo dobre. Nepili sme ani my, ani oni, veľa, ale chutilo. S nami sedela aj posádka lode Fisk so spomínanou organizátorkou Laurou.

13.4.2026 (pondelok)
Vlado a Braňo si išli na breh zabehať, ja som si dal medzitým prechádzku. Po behu sme vybavili nákupy v obchode a vrátili sa na loď. S Braňom sme zaniesli špinavé veci do práčovne. Bolo to dosť ťažké vrece, ktoré som musel niesť na hlave asi kilometer. Pohyb sme ale veľmi potrebovali. Potom sme si s Vladom dali cyklistiku na severný cíp ostrova okolo letiska. Bolo veľmi teplo a trápil nás veľký smäd. Mali sme síce vodu, ale vypili sme ju veľmi rýchlo. Po návrate som skočil na loď pre vodu, Vlado vypil dve fľaše Sodastreamu na ex. Potom pokračoval na juh, spolu dal 51 km. V tej horúčave skutočne obrovský výkon. Ja som sa pripojil k zvyšku posádky na pláži, kde sme sa usadili pod takým slnečníkov umiestneným vo vode. Okrúhly stôl nad vodou, sedačky pod vodou.

Okolo nás sa motal viac ako dvojmetrový žralok citrónový. Podľa fotografie mohol mať hádam aj do tých troch metrov.

Ale cez deň nie sú nebezpeční a raz sa dokonca obtrel o Braňa. Pre neho šok, žralok nič. Dávali sme si pivá a rôzne drinky, ako piňakoláda a podobne. Skrátka, predstava o raji na zemi. Vlado sa vrátil z cyklotúry a čakal nás odvoz bicyklov a posádky na loď. Na večeru sme boli pozvaní posádkou Naviga. O 18:00 odchod do reštaurácie, o 19:00 večera. Veľmi príjemne sme si posedeli, popapali a rozprávali sa.

Potom už len návrat na loď.

14.4.2026 (utorok)
Ráno sa Braňo a Vlado vybrali znova si zabehať, Dáška sa s nimi zviezla na nákup v obchode. Po raňajkách sme sa pustili do údržby lode. Čakalo nás toho dosť, výmena oleja v motore, výmena oleja v prevodovke a mnoho ďalších drobností. Pri výmene oleja v motore sme s hrôzou zistili, že nemáme nový olejový filter. Musíme pri najbližšej príležitosti kúpiť, núdzovo sme nechali zatiaľ starý filter. Čo sme robili potom, už neviem, asi zase bar na pláži a pozorovanie žralokov.

15.4.2026 (streda)
Ráno rýchle nákupy, raňajky a odviezol som Dášku, Emmu a Braňa až na mólo pri pláži, za čo mi Vlado vynadal, že strácame čas, ale nič sme nezmeškali. Dnes nás čakalo vytiahnutie lode Navigo na voľné more, kde by pokračovali na plachty na Tahiti. Predpoveď počasia sľubovala priaznivý vietor. Vlado ešte ráno dohodol pomoc susednej lode Aurélia, keby bolo čosi treba. Bolo. Zaviezol som im náš gumený čln, nech ho nemusíme nakladať, naspäť som si zaplával cca 100 metrov. Pripravili sme si laná, osadili fendre a prišli sme k nim z ľavej strany. Poriadne sme sa priviazali tromi lanami. Ešte nejaké prípravy a dohody postupu a Navigo dvíha kotvu. Všetko išlo hladko, posádka Aurélie bola pripravená v ich gumenom člne, našťastie, nebolo treba nič. Aj tak ďakujeme za psychickú podporu. Opatrne sme vyšli z kotviska, minuli sme útes a nastal čas sa odpútať a prejsť na ťahanie lanom. Všetko už bolo predpripravené a prechod bol bezproblémový. Cca dve hodiny sme ťahali Navigo von z lagúny.

Bol už slabší protiprúd a slabol. Ešte sme ich natočili proti vetru, nech môžu rozvinúť hlavnú plachtu. Neskôr pridali genu a začali byť rýchlejší ako my, tak sme aj my dali genu. Pereje už neboli, ale prúdy a vietor nás trošku krútili. Lode pozerali dopredu a skutočný pohyb bol doľava bokom. Úspešne sme prešli vchod, vlastne teraz východ z lagúny, a už sme ich bezpečne ťahali na šíry oceán. Už museli len oni určiť, či sa budú cítiť bezpečne po odpútaní. Ešte sa báli, že keď vietor zoslabne, poženie ich to na ostrov. Keď sme boli dostatočne ďaleko, odviazali sme ich lano, oni si ho vytiahli, rozlúčili sme sa cez vysielačku a zamávali sme im na šťastnú cestu. Boli veľmi radi za túto pomoc. Ešte sa určite stretneme a posedíme v nejakej reštaurácii. Sme pozvaní na wiener schnitzel alebo schweinshaxen, asi na budúci rok v Austrálii . Návrat sme mali s prúdom v chrbte a o ďalšie dve hodinky sme znovu zakotvili bližšie k brehu. Po zakotvení sme išli ešte pre čln, ktorý nám postrážili z Aurélie. Plával k nim Vlado a poďakoval sa im za pomoc. Hneď sme išli na breh, prešli sme sa ten kilometrík ku zvyšku posádky. Braňo sa ma hneď spýtal, či mám rád domáce zvieratká, psíkov a mačičky. Odpoveď áno a už ma ťahajú do vody pod mólo. Už na nás tie domáce zvieratká čakali v počte tri kusy. Doobeda ich mali osem, všetky otočené hlavou k stĺpu ako k dokovacej stanici. Reč je o žralokoch citrónových, pod dva metre nebol ani jeden. A hneď mi ukázali prečo domáce zvieratká. Hladkali sme ich po chrbte a plutve a škrabkali sme ich pod bruchom a robilo im to dobre. Aj nám.

Pomaly slnko zapadalo, nastal čas ísť preč. Na večeru nás pozval Braňo, tak sme začali hľadať nejakú reštauráciu. Ten hotel, kde sme mali večeru s posádkou Naviga, sa nám nepáčil. Reštaurácií je tu podľa Googla viac, ale všetko zatvorené. Pýtame sa aj domorodcov, aj posádok iných lodí a všetko smeruje k jednej reštaurácii za benzínovou pumpou. Našli sme ju, ale otvárajú až o 19:00, bolo 18:00. Napriek tomu sme sa rozhodli počkať. Na pumpe sme niečo drobné nakúpili, ja som to bol odniesť do člna, lebo som sa potreboval aj obuť, sandále som mal v člne. Celý čas som chodil bosý a už ma to bolelo. Dočkali sme sa, otvorili skôr. Všetci si objednali hamburger, iba ja s Emmou sme sa rozhodli, že si dáme na polovicu jeden hamburger a jedno sashimi, ceviche s hranolkami. Pivo a Coca-cola ako pitie. Hamburger nebol zlý, ale nič moc. Zato tá druhá vec bola vynikajúca, surový tuniak s tými omáčkami, sójovou omáčkou, zeleninou a hranolkami, dobrá voľba. Emma nezje veľa, už mala hamburger za sebou, tak mi zostalo skoro všetko. Zle sa to jedlo s vidličkou, paličky nemali. Číňania a Japonci veľmi dobre vedia, ako a čím to jesť. Ja rád jedávam paličkami. Na chuť to, našťastie, nemalo vplyv. Na záver dňa presun na loď na dvakrát. Emma a Braňo nevedeli zaspať dlho do noci, skoro do polnoci. Ja som chcel spať vonku, tak som sa pridal k rozhovoru v polohe ležmo. Bol to naozaj krásny deň, plný zážitkov.

16.4.2026 (štvrtok)
Tento deň sme sa už mali plaviť ďalej, ale Vlado sa na naše prekvapenie rozhodol, že ešte jeden deň zostávame. Veľmi sme sa tomu potešili. Ráno si Vlado a Braňo išli zabehať, cestou naspäť niečo nakúpili. Po raňajkách sme boli trošku spomalení, ale rozbehali sme to. Braňo bol zaviezť Vlada aj s bicyklom na breh a Emma, Braňo a ja sme išli na pláž. Dáške nebolo nejako dobre, tak zostala na lodi. Ešte sme išli dať naplniť plynovú bombu. Plniareň sme našli, ale nechceli nám to zobrať, lebo toho mali údajne veľa. Chlapík sa správal ako chuj, lepšie slovo na neho sa nedá nájsť. Na rad by sme sa dostali až zajtra, ale to už tu nebudeme. Celý zvyšok dňa sme strávili v prístrešku vo vode, pili polynézske pivo Hinano, Hawaiki punch a jedli sashimi. Hlavným programom dňa ale bolo hranie sa so žralokmi. Pri stĺpe móla ich už čakalo päť, všetko dva metre a viac. Hladkali a škrabkali sme ich nohami aj rukami, im sa to asi páčilo, lebo neprotestovali a neušli. Dávali sme si, samozrejme, pozor, pomalé pohyby, nestáť tak, aby to mohli pochopiť, že nemajú únikovú cestu a tak podobne. Ich koža je niečo ako hladkať šmirgľový papier, veď sa tá ich koža aj na šmirgľovanie používala. Volalo sa to šagrenová koža. Nakrútili sme mojim foťákom s potápačským puzdrom a Braňovou GoPročkou aspoň pol hodinu videí, určite viac. Bolo to úžasné, sú to nádherné zvieratá. Tento druh, žralok citrónový, nie je primárne agresívny a ľudožravý, ale netreba ho dráždiť, vie byť nebezpečný. Emma si jedného pomenovala Xavier (čítaj Chavier) a poriadne ho rozmaznávala hladkaním a škrabkaním. Všetko je zdokumentované. Videli sme na videách ako ich jedni ľudia kŕmia rybami. Tie žraloky, namiesto uchmatnutia ryby aj s rukou, ich jemne zobrali z rúk. No, domáce zvieratká. Toto sú zážitky na celý život. Počas hrania išla po móle posádka lode z našej flotily, Salty Rascal. Boli to manželia s dvomi chalanmi vo veku od 7 do maximálne 11 rokov. Keď sme im povedali, čo robíme, chalani hneď naskákali do vody a pridali sa k nám. Tí boli v siedmom nebi. Odvážni rodičia.

Zvyšok času sme sa kúpali v mori, voda mala 31 °C (merali sme mojou kačičkou, čo je teplomer pre deti) a spomínaným pitím a jedením. Neskôr sa k nám pridal Vlado po skončení cyklotúry. Podvečer sme sa presunuli na loď, ja som ešte išiel pre Vlada a bicykel, pričom sme aj nakúpili na cestu. Na lodi nás už čakala večera, kurací perkelt s haluškami, Dáške sa, ako vždy, vydaril. Boli sme zo dňa dosť unavení, asi mali niektorí aj menší úpal. Späť sme išli okolo ôsmej. Všetci!

17.4.2026 (piatok)
O šiestej ráno budíček, vybrali sme motor z člna, čln vytiahli na palubu a priviazali. Ešte nejaké prípravné práce a dvíhame kotvu. O dve hodiny sme pri východe z lagúny, prúd nás vypľul von a naberáme kurz na atol Rangiroa. Najprv sme vytiahli malý genaker, lietajúceho Holanďana, ale po pol hodine sme usúdili, že takto pomaly (3,5 uzla) včas neprídeme, tak sme vytiahli parasailor. S tým to už pekne letelo do 6 uzlov. Deň sme strávili v pohode kecanîm, čítaním a hraním žolíka. Taký veget. Na večeru sme mali pečenú morku a varené zemiaky. Dáška spravila na tej morke takú chrumkavú kožtičku, akú som dávno nejedol. Mňamka. O ôsmej som si ľahol spať, ale už o pár minút som cítil, že niečo nie je v poriadku. A už počujem Vlada, ideme dávať dole parasailor. Vietor sa nepredvídateľne krútil. Zvládli sme to profesionálne, zbalili ho a spotení sme sa išli vysušiť do kokpitu. Po vysušení som pokračoval v spánku.

18.4.2026 (sobota)
Ranná služba len sledovanie kurzu. Zrefovaná gena a motor. Okolo 11:00 sme boli v správnom čase pred vstupom do atolu Rangiroa. Prúd bol síce ešte skoro 4 uzle oproti, aj menšie pereje boli, ale už to bolo pokojnejšie. Inak, tie prúdy sú poriadna divočina, človek by to ani nepovedal. Príliv je len okolo jedného metra, ale tá masa vody, čo musí vtiecť dnu do atolu a potom von, vie narobiť šarapatu. Po bezpečnom zakotvení sme dofúkali čln, nasadili motor a hurá na pevninu do baru na pivo. Nasledovala prechádzka po ostrove a hľadanie obchodu. Na rozdiel od Fakaravy sú tu samé rezorty a okrem nich skoro nič. Nakoniec sme jeden z dvoch obchodov našli, nakúpili, ale výber bol veľmi slabý. Napríklad nemali Coca-colu. Vlado s Dáškou išli už na loď, Dáška už chcela začať variť. Braňo, Emma a ja sme išli hľadať nejakú reštauráciu. Po hodine a pol túlania sa po ostrove sme nič nenašli a skončili sme v tom rezortnom bare ako sme boli doobeda. Jedno pivo a presunuli sme sa na loď. Na lodi nás čakala super večera, v rúre upečené bravčové karé s kosťou s ryžou. Po nej jedno malé pivko, hodinka čumenia do mobilov a išli sme spať.

19.4.2026 (nedeľa)

Tento deň si ani nepamätám poriadne. Doobeda sme prešli do baru, kde sme si, ako obvykle, dali pivo a drinky. Pred obedom priletela Vladova žena Violka s kamarátkou Ivetkou z Nuku Hiva. Stretli sme sa v tom bare.

Zvyšok dňa sa mi vyparil z hlavy. Nevadí.

20.4.2026 (pondelok)
Skoro celú noc pršalo, radšej som išiel spať do prehriatej kajuty. Ráno nás privítalo silným lejakom. A po ňom zase slnko pražilo. Rozhodli sme sa ísť na výlet na druhý ostrov atolu, kam sme sa dopravili miestnym minitrajektom, čiže motorovým člnom. Poprechádzali sme sa po mestečku Tiputa. Našli sme krásnu malú plážičku, voda mala 31 stupňov, hádam aj viac. Nemal som pri sebe kačičku, tak sme to nemerali. Večer sme sa už len prepravili tým motorovým člnom na náš ostrov a gumákom na loď.

21.4.2026 (utorok)
Ráno chalani išli behať a nakupovať. Po raňajkách sme sa pustili do výmeny zinkovej anódy na propeleri. Nechcelo sa nám prekotviť loď do plytšej vody, riskli sme to aj v hlbokej. Koordinácia prác bola vynikajúca a po cca dvoch hodinách bola zinková anóda vymenená a nič nám nespadlo do vody. Tá elektrolýza z nej ukrojila poriadny kus, aj keď bola zachovalejšia ako sme predpokladali. Ešte vymeniť olejový filter, ktorý sme predtým nevymenili, lebo sme nemali. Po Vladovej žene Violke nám to poslal Karol, Vladov zať. Po práci zábava, tak sme sa prepravili zase do baru, pivo nám dobre padlo. Aj piňakoláda. Nakoniec sme sa aj v reštaurácii dobre najedli. Na večeru sme boli pozvaní Violkou, takže sa Braňo s Dáškou odobrali na loď odniesť veci a priniesť veci, napríklad môj fotoaparát. Mne sa nechcelo ísť na loď, tak som sa túlal po pobreží. V obchode som si kúpil nápoje a išiel som si sadnúť na mólo. Nedošiel som tam, lebo ma dobehli baby na bicykloch, vracali sa z výletu. Išiel som s nimi do ich chatky, konečne som videl, ako bývajú. Klimatizáciu mali pustenú na 25 °C, čo som vyhodnotil ako kosu. Po piatich mesiacoch menej ako 30 stupňov. Užíval som si to. Onedlho  prišiel aj zvyšok posádky, posedeli sme a pokecali. Nastal čas presunúť sa do reštaurácie, čo bolo menej ako 100 metrov. Boli sme ešte plní z predchádzajúcej reštaurácie, tak som si dal iba pizzu na polovicu. Jedno pivo a stačilo. Obsluhoval nás desaťročný domorodý chlapec a všetko si správne pamätal bez poznámok, presne vedel, čo si kto objednal. Budúci výborný čašník, teraz ešte v plavkách. Už len presun na loď a spať.

22.4.2026 (streda)
Chalani išli skoro ráno behať, zobrať od báb bicykel, nakúpiť sirupy. Ešte raňajky a chystáme sa na opustenie Rangiroi a aj celého Tuamotu. Kvôli prúdom vychádza odchod na 8:30. Vyťahovanie kotvy bolo s menšími problémami, lebo reťaz bola na dvoch miestach obtočená okolo kameňov na dne. Viditeľnosť bola vynikajúca, takže sme vedeli ako manévrovať a reťaz kotvy odháknuť. O chvíľku bola kotva voľná a ideme k prechodu. Chytáme posledný protiprúd, voda žiadne pereje, iba olej. Hladší prechod hádam ani neexistuje. Už sme iba nabrali kurz popri pobreží a na konci atolu doľava priamo na Tahiti. Rozmýšľali sme, či ešte nenavštívime ostrov Makatea, nech máme širšiu zbierku navštívených miest. No, budeme tam v noci, zle sa tam kotví, uvidíme na mieste. S Braňom sme mastili žolíka, dnes to nešlo, vždy ma o jeden ťah predbehol. Deň prebehol v takom nudnom móde. Na večeru sme mali vynikajúce bryndzové halušky.

23.4.2024 (štvrtok)
Nakoniec sme na Makateu nešli, dôvodom bolo, že by sme prišli o polnoci a zle sa tam kotví. Škoda, furt sa len niekam ženieme, aby sme nakoniec niekde zbytočne dlho stáli. Počas služby od druhej do piatej som len udržiaval kurz. Motorovali sme, vietor bol spredu okolo 5 uzlov. Ráno Vlado napiekol čerstvý chlieb a Dagmarka spravila bryndzovú nátierku z vynikajúcej domácej bryndze, čo doniesla Violka. Stále bolo bezvetrie, tak sme motorovali na nižších obrátkach aby sme neprišli moc skoro ešte za tmy. Zvyšok doobedia a celé poobedie až do západu slnka sme s Braňom mastili žolíka, na pár partií sa pridal aj Vlado. Pre istotu sme po kartách preliali 2 bandasky po 25 litrov do nádrže. Došli by sme skoro určite, ale istota je istota. Na večeru sme mali zase lahôdku, a to hovädzie mäso s šošovicovým prívarkom.

24.4.2026 (piatok)
Nočná služba, nádherný vietor, obišli sme mrak. Presne na poslednú minútu mojej služby prestal fúkať vietor, s čerstvo zobudeným Braňom sme stiahli genu a pokračovali na motor. Ráno som skôr vstal, už sme boli pár míľ od cieľa. Pri vstupe do mesta sme videli hotel Hilton, kde prenocovali Braňo s Dáškou pred odletom na Nuku Hiva a kde budú spať deň pred odletom domov. Došli sme na kotvisko za letiskom pri maríne Taina. Tomuto miestu hovoria aj Carrefour anchorage, lebo blízko je obchod Carrefour.

Kotvenie bolo s problémom, lebo niektoré lode boli na bójach alebo uviazané na niečo pod vodou. A tie sa inak krútia ako na kotve. Dostávali sme sa dosť blízko k iným lodiam, až na dotyk. Skracovali sme alebo predlžovali kotevnú reťaz, až sme boli ako tak spokojní. Okrem Vlada sme sa ihneď vypravili na breh. Bolo to dosť ďaleko, boli sme ťažkí, aj vlnky boli, takže sme mali trošku mokré zadky. Zašli sme do Carrefouru na čapované pivko. Dlhšie sme hľadali taxík do Papeete, nakoniec nám Google pomohol a dopravili sme sa do centra. Prešli sme mesto popri šesťprúdovej ceste, nič moc a to nám Braňo povedal, že to najkrajšie sme práve videli. Zvyšok času Dáška a Braňo strávili hľadaním perál po obchodoch, ja som len čakal a pozeral ľudí. Nakoniec nejaké tie perly aj kúpili, aj ja by som niečo kúpil, ale tie ceny boli mimo môj rozsah. Najviac času strávili v poslednom obchode pri vyplňovaní certifikátov, aby im tie perly nezhabali colníci na letisku. Ešte sme si dali obed v reštike, ja som si dal chobotnicové ceviche.

Cesta do Carrefouru taxíkom, nákup drobností na večeru a raňajky. Po príchode sme videli, že Vlado prekotvil loď, ale tiež to nebolo dokonalé. Večera a spať.

GPS poloha kotviska, Fakarava, Tuamotu, Fr. Polynézia (16°03'43.4"S 145°37'11.2"W), https://maps.app.goo.gl/QJTdYQVqGfkKvNHF9

GPS poloha kotviska, Rangiroa, Tuamotu, Fr. Polynézia (14°58'02.9"S 147°38'13.3"W), https://maps.app.goo.gl/iL8PuKaji1ehaT868

GPS poloha kotviska, Carrefour anchorage, Papeete, Tahiti (17°34'46.6"S 149°37'07.2"W), https://maps.app.goo.gl/Whu5FAVothzNQ8Ti6

Fotografie.