Vodné športy

25.4.2026 (sobota)
Odprevadili sme Braňa s Dáškou, bol ich odviezť Vlado.

Potom sa vybral Vlado s Emmou do Carrefouru na nákup a pre dátovú SIM kartu, starú sme práve vyčerpali do nuly.  Po ich odchode som mal umyť loď, ale vietor nás prirazil k inej lodi. Boj, pobehovanie s fendrami, odtláčanie lodí od seba, trvalo to hodinu a pol, ale nebola to katastrofa.

Po návrate Vlada a Emmy sme prekotvili o cca 300 metrov ďalej. Zvyšok dňa nič, ja som písal článok. Na večeru sme mali vyprážané kuracie stehná a opekané zemiaky.

Po večeri dlhé umývanie riadov a zaslúžene vínko.

26.4.2026 (nedeľa)
Doobeda len také čakanie na obed, keď sa máme premiestniť do maríny v Papeete. Niečo sme aj porobili. Po jedenástej sme začali s presunom. Mali sme trošku problémy s vyťahovaním kotvy, zašprajcovala sa za nejaký kameň. Ale uvoľnila sa nakoniec a pohli sme sa. Dvakrát sme sa museli vysielačkou hlásiť pri prechode popred začiatok a koniec pristávacej dráhy letiska. Ešte povolenie od maríny, že môžeme a čakajú nás. Hľadáme na mapke maríny miesto B 06. Našli sme a cúvaním sme pristáli. Trošku sme cvičili pri uväzovaní, lebo úplne kľudná voda v maríne nie je. Pomohol nám správca maríny, ako aj amík z vedľajšej lode, starší pán. Ešte bol malý problém s elektrinou, ale dočasne to vyriešil správca maríny pôžičkou kreditu.

Na prianie Emmy sme sa vybrali do Mac Donaldu. Do mekáča na hambáča. Dožrali sme sa trošku. Keďže je nedeľa a všetko je zatvorené, vybrali sme sa pozrieť si jednu uličku, kde sa miestni umelci rozhodli pografitovať celý, cca 150 metrový múr. Cestou sa k nám pridal pekný pes. Bol dobre živený, určite niekam patril, ale z nejakého dôvodu si vybral nás a nevedeli sme sa ho striasť. Rozdelili sme sa, ale vždy si vybral Emmu alebo Vlada. Aj sme mu kúpili vrecko s mäsom pre psov, ale skoro nič nezjedol, nebol to vyhladovaný potulný pes.

Dorazili sme k múru a obdivovali sme nádherné kresby, všetky som si odfotil.

Popozerali sme a vybrali sa na cestu späť, ešte sme sa zastavili v potravinách nakúpiť nejaké drobnosti. Pes stále s nami čakal pred vchodom. Keď sme prišli k dverám do maríny, psa sme nepustili ďalej a zavreli sme vrátka. Tak smutne sa na nás pozeral, čo mi to robíte? Ale domov do BA si ho nemôžu zobrať, aj keby chceli, lebo im jeden pes zomrel. Nakoniec pes odišiel hľadať ďalšie obete. Večer sme si ešte boli sadnúť do baru pri maríne, kde miestni návštevníci tancovali latinskoamerické tance.

27.4.2026 (pondelok)
Ráno sme niečo nakúpili v obchode pri maríne a celé doobedie a trošku poobedia sme strávili hľadaním nautických obchodov, hľadali sme nejaký nafukovací čln. Niečo sme aj našli, ale nekúpili, lebo sme ešte zvažovali nákup doma a zaslanie DHL-kou. Vyšlo by to o dosť viac, tak sme sa nakoniec rozhodli, že ho kúpime na budúci rok a, na moje potešenie, väčší a pevnejší. Dnes sme našliapali 11 km po Papeete. Už sme len čakali na príchod Violky a Ivetky z Rangiroi. Na večeru sme boli zase pozvaní posádkou Naviga do reštaurácie. Výborné jedlo, výborní ľudia, veľmi príjemné posedenie.

28.4.2026 (utorok)
Dnešný deň sme zase strávili behaním po obchodoch. Hľadali sme hlavne menič z 12 V na 220 V. Starý menič Braňo úspešne zničil pripojením na 220 V. Počas chodenia sme stretli posádku lode Navigo blízko suchého doku, tak sme sa boli pozrieť na ich loď.

Popis problémov by zabral veľa času. Hádam to dajú do poriadku. Len jeden problém spomeniem, zničila sa im spojka, ktorá bola dimenzovaná na omnoho menší motor. Rozdiel medzi výrobcami áut a lodí je ten, že lode nestavajú jachtári, kým autá montujú a navrhujú aj vodiči. Hlavný problém pre poisťovňu je, prečo bývajú v drahom hoteli? Asi by navrhli spacáky na ulici, veď je teplo. Znovu sme nachodili veľa kilometrov, dnes to bolo 13 km po cca piatich obchodoch, občas sme vošli aj náhodne do nejakého zaujímavého obchodu. Menič sme nakoniec kúpili. Na záver sme sa boli dobre napiť v nám už dobre známom vietnamskom obchode. Vrátili sme sa na loď a trošku odpočívali. Podvečer sme chceli ísť do reštaurácie Poke Bowl, ale bola zatvorená. Neviem prečo práve do nej, asi niekto hovoril, že je to dobrá reštaurácia. Pri hľadaní vhodnej reštaurácie sme počuli češtinu a prihovorili sme sa im. Boli to manželia, ktorí sa tiež vydali na cestu okolo sveta, ale letecky. Pekná cesta. Nakoniec sme našli reštauráciu Vini vini, kde sme sa dobre najedli a posedeli si.

29.4.2026 (streda)
Na dnes sme sa vybrali na návštevu národného praku v údolí La vallée de Papenoo, volá sa Te Fa'aiti. Google o ňom hovorí nasledovné: Najčastejšie tento názov označuje Prírodný park Te Faʼaiti (Parc naturel de Te Faʼaiti). Ide o jediný teritoriálny park vo Francúzskej Polynézii, ktorý sa nachádza v údolí Papenoo na ostrove Tahiti. Ochrana prírody: Park bol založený v roku 1989 na ploche približne 750 hektárov s cieľom chrániť pôvodný dažďový prales, riečne ekosystémy a kriticky ohrozené endemické druhy rastlín a živočíchov. Turistika: Oblasť je veľmi populárna medzi turistami na pešiu turistiku a kaňoning. Nachádza sa tu známy turistický chodník, ktorý vedie okolo rieky Vaipaea, cez bambusové lesy, jaskyne a viaceré brody s vodopádmi. Deň predtým sme si objednali auto, ktoré sme si ráno vyzdvihli. Nakoľko ide o ťažšie dostupné miesta, tak sme si zvolili terénny pickup Ford Ranger. Výborné autíčko. Cesta bola naozaj dosť rozbitá, a to aj asfaltová časť. Auto sme odstavili pri vchode a v rieke sme videli veľké množstvo úhorov.

Cestou sa k nám pridal zase pes. Vedeli sme, že je to pes chlapíka pri vstupe, ale nedal sa odohnať. Bolo obdobie sucha, tak bola väčšina vodopádov bez vody, ale aj tých pár bolo nádherných.

Stále nás obiehali podobné autá, v ktorých vozili ruchárov (od slova cestovný ruch a ešte aj rušia v prírode), tak sme sa rozhodli, že Vlado pôjde tiež pre auto a dobehne nás. Pes bol stále s nami. Vlado nás dobehol, nasadli sme, psa si zobral jeden zo sprievodcov, že ho vráti majiteľovi. Nakoniec sme sa zastavili v nejakej reštaurácii, kde sme si dali niečo na pitie. Rezervácia to bola pekná, ale nie dych berúca. Nachodili sme v nej cez 10 km. Cestou naspäť sme sa ešte zastavili pri vodopáde Vaimahuta.

Google o ňom píše: Ide o vodopády Ha’amaremare (často písané aj ako Haamaremare). Tieto vodopády patria do slávnej skupiny Troch vodopádov Faarumai (Les Trois Cascades) v oblasti Tiarei na severovýchodnom pobreží ostrova Tahiti. Zatiaľ čo prvý vodopád (Vaimahuta) je ľahko dostupný hneď od parkoviska, zvyšné dva tvoria práve Ha’amaremare. Tie ďalšie sme už nestihli, lebo bolo treba aj niečo nakúpiť a vrátiť auto. Na večeru sme si spravili suchú misu, nárez zo všetkého možného.

30.4.2026 (štvrtok)

Pôvodný plán bol spraviť z Markézov okruh cez Havaj na Aljašku, pokračovať pobrežím Kanady a USA a vrátiť sa na Markézy, kde by sme sa pripojili k ďalšiemu turnusu Worldcruisingu. Po skúsenostiach s US Coast Guard pred New Yorkom sa Vlado rozhodol, že už nikdy nevpláva plachetnicou do teritoriálnych vôd USA. Takže nás má čakať desaťmesačná prestávka doma. Dlho sme nevedeli nájsť marínu na „prezimovanie“ v okolí, ale nakoniec sme jednu našli na ostrove Moorea hneď vedľa Tahiti. Už sme uvažovali, že budeme pokračovať v tomto turnuse Worldcruisingu. Nastal čas na odchod z Papeete a plavba na Mooreu. O 15:00 sme pristáli v maríne Opunoha na ostrove Moorea.

Hneď sme si dali pivo v krčme pri maríne. To tahitské pivo Hinano je pre mňa asi najlepšie pivo, aké som kedy pil. Aj Google mi potvrdil, že je jedinečné a veľmi obľúbené. Potom sme sa pustili do práce s lanami a poriadky s nimi spolu s Vladom. Dali sme aj prať a spáchali sme poriadnu hygienu. Večer sme si ešte objednali na zajtra štyri elektrobicykle.

1.5.2026 (piatok)
Dnes nás čakal cyklovýlet okolo ostrova Moorea, čo je môj ďalší splnený menší sen. Pozeral som veľa cestopisov o Moorei a tento ostrov som si zamiloval. A veru aj je prečo. Bicykle nám doviezli o 7:00, odchod sme mali o 7:30. Bicykle boli podľa nás veľmi lacné v porovnaní s doterajšími. Pustili sme sa proti smeru hodinových ručičiek, nech sme na strane pobrežia. Vlado sa pustil za nami na svojej terénnej skladačke, čo má stále na Civette 2. Cesta to bola prevažne po rovine s nádhernými výhľadmi na hory naokolo. Bicykle vynikajúce. Videli sme nádherné ubytovne, niečo podobné, čo ste mnohí videli na fotografiách z ostrova Bora Bora.

Smädní sme sa zastavili na pitie v reštaurácii Te Honu Iti. V mori sme videli pár útesových žralokov a keďže baby neboli na Fakarave, tak to bol pre ne zážitok. Plávali meter od brehu.

Vlado nám zavolal, že kde sme a bol cca pol hodinu od nás, tak sme na neho počkali. Prepadol nás aj hlad, tak sme našli thajský bufet Aoy Thaï Food. Všetci sme si dali pad thai s krevetami. Na loď sme prišli okolo 13:00. Bicykle mali ešte kapacitu na jeden okruh okolo ostrova, ale čas už nebol. Spotení sme sa kúpali v mori medzi útesovými žralokmi asi do druhej. Baby sme vyhnali preč z lode nech nezavadzajú a pustili sme sa prípravy lode na spánok. Roboty boli: balenie nafukovacieho člna, balenie lán, preplachovanie motorov sladkou vodou, zakrytie kormidla, odloženie vecí z kokpitu a paluby, na záver stiahnutie geny. S tým motorom sme mali problém, vodné čerpadlo prestalo nasávať studenú vodu z mora. Vyriešila to výmena impelera, ale trvalo to dlhšie, bol k nemu obmedzený prístup, ale dali sme to. Už len poriadne pivo a potom parádna hygiena.

2.5.2026 (sobota)

Posledný deň pred odchodom už žiadne výlety, len záverečná údržba lode. Baby sme poslali preč z lode, išli na nejakú pláž, my sne sa venovali ešte nejakej práci. Už toho nebolo veľa, všetko bolo pripravené, tak sme išli hľadať tú pláž, ale nevedeli sme, kde išli a vybrali sme sa opačným smerom. Po hodine šliapania sme zistili, že týmto smerom žiadna pláž nie je, tak sme sa vrátili. Večer sme zapadli do reštaurácie v maríne na pivo a záverečné posedenie- A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Už tam sedeli štyria hudobníci a pekne nám vyhrávali a spievali tahitské piesne.

Hrali na ukulele. Keď sa zotmelo, prišla miestna umelecká skupina a začala sa pre nás úžasná show. Spevy, tance, vystúpenia s ohňom a tak podobne. Skoro celé jeden a pol hodinové vystúpenie som natočil na videá. Toto bol nádherný zážitok, krásna bodka za plavbou.

3.5.2026 (nedeľa)

Dnes len rozlúčka s lodičkou, čakanie na taxík, čo nás má odviezť do prístavu na trajekt na Tahiti. Trajektom sme sa previezli zase na nám dobre známe miesta v Papeete na Tahiti. Baby sa odviezli na ubytovanie blízko letiska taxíkom a keďže sme sa nezmestili všetci, s Vladom sme sa vybrali cez celé mesto asi 5 a pol kilometra. Úspešne sme to zvládli, nakúpili sme na večeru samé dobroty na nárezovú misu, nejaké Coca-Coly a dobre sme sa nadlábli. Večer sme ešte mali rozhovor s redaktorom rádia Regina východ, s Jánom KONDOROM. Tento pán sleduje celú Vladovu plavbu a robí reportáže k stému výročiu vysielania rádia na Slovensku. On nás aj zoznámil s Jacobom MELOM na ostrove Nuku Hiva. Aj Emma aj ja sme niečo povedali. Či to zverejní, to nevieme. Zmohol nás spánok, ráno skoro vstávame.

4.5.2026 (pondelok)

Ráno sme museli skoro vstávať, lebo odlet z Tahiti, z letiska Faa´a (pekné meno) bol o 7:15. Letisko bolo veľmi blízko, tak sme išli asi 15 minút pešo. Samotný let bol normálny, až nudný. Veľa času som tam strávil pozeraním dokumentárnych filmov. Film o žralokoch som si pozrel dvakrát. Presne tie rady ako od domorodcov na Fakarave. Jediný nezmysel celého letu bol pri medzipristátí v Los Angeles. Keďže počas tankovania lietadla nesmie byť nikto na palube, tak nás vyhnali von. Namiesto nejakej karanténnej miestnosti sme museli absolvovať výstupnú colnú prehliadku a hneď po nej takú istú ako keď nastupujete do lietadla, aj s bezpečnostnou kontrolou. Namiesto dvojhodinovej a čosi prestávky s oddychom sme celé prestáli v radoch. Ani minúta na nejaké občerstvenie, či WC. Je to len v USA alebo aj inde vo svete? Do Viedne sme prileteli 5.5.2026 o 22:15. Už len rozlúčka a odvozy domov.

 GPS poloha maríny (17°30'41.7"S 149°51'01.1"W), https://maps.app.goo.gl/P2Lk1JiEiu5pjqVHA

Fotografie.