Vodné športy

Nočné privítanie v New Yorku

31.5.2025 (nedeľa)

Nasledujúce udalosti zostanú v našich spomienkach až do smrti, na to sa nedá zabudnúť. Budeme o tom rozprávať pri táborových ohňoch, na pive v krčmách a budeme hrdinovia. Príhodu už opísal ešte prvý deň Pali a poslal nám to na WhatsApp a neskôr zverejnil svoj pohľad na vec aj Vlado na svojej stránke. Takže toto bude popis udalostí, ako som ich videl a cítil ja.

Ako som už písal v predchádzajúcom príspevku, ľahli sme si spať bez ohľadu na to, kto má mať službu, Vlado to ustráži a medzitým vyplní potrebné formuláre pre vstup na územie USA loďou. Je na to mobilná aplikácia Docqua. O 2:25 počujem kričať Vlada, že máme kontrolu a máme ísť všetci hore do lode. A tak dobre sa mi spalo.Obliekol som sa len tak naľahko, bosý v sandáloch, tričko a teplákové nohavice. Niečo mi vravelo, že asi aj v kokpite bude chladno, tak som si narýchlo ešte uchmatol mikinu. Vďaka Ti intuícia. Vyjdem von, slušne pozdravím a hneď nás všetkých, okrem kapitána, vyhnali von na predok lode. Pochytali sme sa vantov na ľavoboku a neveriaci sme sa na seba pozerali. Strážili nás dvaja ozbrojení ostrí chlapíci z USCD (US Coast Guard).  Pali nám hovoril, ako počul čudné zvuky, húkanie sirén a videl modré záblesky, ako keby sa blýskalo. Ale ťažký omyl. Boli to štyri člny ozbrojených kousťákov, neskôr pribudol piaty čln a menšia, cca. 30-metrová vojenská fregata, či krížnik. Pokriky boli znepokojujúce: Stop the engine!!! All people on the boat!!! Show the hands!!! Dont go back to the boat!!! Netušili sme, čo od nás chcú? Cez okienka sme videli, že všetko porozhadzovali, matrace a spacáky sa váľali po zemi a tí hňupáci po nich chodili vo vojenských kanadách. Asi preto, lebo boli presvedčení, že už sa do lode nikdy nevrátime a skončíme niekde vo väzení. Potom nám nejaký kousťák, asi ich šéf, začal hľadať v kotevnom priestore. To už nevydržal Pali a s ich láskavým dovolením priskočil ku kotevnému vrátku a začal sám organizovať vyberanie kotevnej reťaze. Tí debili chceli hodiť celú kotvu do mora, hlbokého 30 metrov a kotevná reťaz má 80 metrov. A to všetko pri rýchlosti 5 uzlov a vetre do 20 uzlov. To by hrozilo stroskotaním. Najprv bolo treba zapnúť kotevný spínač dole v zadnej kajute a Pali vyzval mňa, nech to idem zapnúť. Dostal som ozbrojený sprievod a išiel som ho zapnúť. Pozorne sa mi pozeral na ruky, nech niečo zlé nespravím. Neviem, čo, ale mali to nacvičené. Pali ukladal reťaz na kryt lukny pred kotvou. To ste mali vidieť to sklamanie kousťákov, že tam okrem vody a špiny nič nie je. Medzitým USCG dotrepalo na loď veľkú debnu a položili si ju tak, že im mohla v každom okamihu spadnúť do mora. Začali robiť stery a odvážali ich niekam na rozbor. Zase sklamanie, lebo všetko negatívne. Prvotná kontrola lode trvala dve hodiny, počas ktorých sme stáli vonku v chlade, vetre a vo vlnách, slabo oblečení a bez záchranných viest. A takých desať minút na nás aj pršalo. Keby to videl hocijaký kapitán lode, dostal by v tú ranu infarkt. To je fakt kravina. A Allan tam stál dokonca v pyžamku a bosý. Poprosili sme kousťákov, či si môžeme zobrať teplé bundy. Nemohli sme, ale skočili nám pre ne sami. Aspoň to. Mne osobne nebola zima, lebo som dosť otužilý, ale bolo to nepohodlné. Začali sme sa nebezpečne blížiť k plavebnej dráhe nákladných lodí, a preto veliteľ zásahu nariadil Vladovi otočiť sa presne na juh proti vetru a vlnám. Začalo nás to ostriekavať. Vlado sa vzbúril, že ďalej nepôjde, ak jeho posádka, za ktorú je zodpovedný, nebude sedieť v lodi. Po krátkej porade nám to, predstav si svete, dovolili. V salóne nás strážil vždy jeden pirát, ako ich nazval Palino. Nesmeli sme telefonovať, ale písať si v mobile, to sme mohli. Dosť nelogické, ale čo už tu bolo logické? Najprv nám nedovolili sa ísť vycikať, to už sme sa vzbúrili a po krátkej porade sme mohli, ale tak, že dvere museli byť otvorené a museli na nás vidieť. Dosť ponižujúce. Neskôr chodili na náš záchod cikať všetci piráti. Pokus o vtip, že aj oni pri otvorených dverách, nenašiel pochopenie. Ako sa rozvidnievalo, videli sme, že tí ostrí chlapíci sú mladíci a nie zabijaci. Dalo sa s nimi aj trošku porozprávať. Dokonca mi dovolili vyjsť do kokpitu a na chvíľku si pozrieť blížiaci sa New York. Po prehliadke lode, nahlásili, že nič nenašli a je potrebná dôkladná prehliadka lode niekde inde. Otočili sme to zase k severozápadu a v sprievode štyroch člnov nás odprevadili s vojenskými poctami na ich základňu na Sandy Hook. Taký sprievod nemá hocikto, ani štátnici. Počas cesty vypočúvali Paliho PREPIAKA, lebo prevzal kormidlovanie lode, nech sa aj Vlado trošku zohreje. Dávali mu čudné otázky, ktoré si budete môcť prečítať v nasledujúcom príspevku a ktorý napísal Pali ešte prvý deň. O 9:00 sme pristáli na móle na ich základni. Kvitujeme, že nám aspoň pomáhali s pristávaním v 25 uzlovom vetre. Po pristátí nás vyhodili na mólo, kde sme boli v pravidelných intervaloch sprchovaní každou asi siedmou vlnou, ktorá preletela cez vlnolam na mólo. Chceli sme sa niekde schovať, ale poklepaním na samopal nám to nedovolili. Schovávali sme sa za stĺpy v nádeji, že sme aspoň trošku krytí, ale premokli sme aj tak. Dobre premočených nás premiestnili do hangáru bez stoličiek, po ceste sme ešte viac premokli. Rozdelili nás na dve skupiny, Vlado a zvyšok posádky. Nabehli na nás agenti DEA (viď dea.org) a Homeland security. Vlada grilovali asi hodinu, ale z diaľky to vyzeralo, že Vlado skôr vykladá im svoje plány a preplavbe okolo sveta. Potom si zavolali mňa a agent DEA ma začal vypočúvať. Rozhovor prebehol asi takto.

DEA: „Išiel som s Vladom celú plavbu?“

Ja: „Áno.“

DEA: „Odkiaľ a kadiaľ sme plávali?“

Ja: popísal som im celú plavbu na deň, niekedy aj na hodinu presne. Potom som im porozprával, že je to plavba Z Bratislavy do Bratislavy a ako sme už časť prešli. Celkom pozorne počúvali. Chalani sa v diaľke mierne uchechtávali. Ja mám tú vlastnosť, že sa neposeriem pred silovými zložkami a som ešte k tomu aj nevinný.

DEA: „Čo sme robili na Saint Martine?“

Ja: popísal som im oba dni presne, opravy, bežná údržba, výmena olejov, reštaurácie, pivo a hlavne nákupy.

DEA: „Bol s nami na nákupoch aj Vlado?“

Ja: „Samozrejme, bez neho by sme zle nakúpili.“

DEA: „Čo som robil pred dôchodkom?“

Ja: povedal som mu, že som bol správcom DMZ (demilitarizovanej zóny) v jednej slovenskej banke a začal som mu popisovať, čo je to v IT DMZ-ka.

DEA: „Droguješ, bol si niekedy uväznený, nebol si členom teroristickej organizácie?“

Ja: „Nie, nedrogujem, v živote som nezobral horiacu cigaretu do úst. Alkohol, tomu sa nevyhýbam, pijem hlavne červené víno, pivo, ale tvrdý alkohol nemám rád.“ Ešte som mu niečo hovoril, aké vínka mám rád a ani neviem, čo je to teroristická organizácia.

Ešte sa niečo vypytovali, ani neviem čo a nakoniec stíchli a pozerali sa na mňa. Nakoniec sa DEA agent spýtal kolegyne z Homeland security, či má nejaké otázky na mňa, lebo on už naozaj nemá čo. Odpovedala záporne, tak ma pustili naspäť k posádke.

Vlada nakoniec odvlieklo komando piatich príslušníkov na loď, kde chceli odmontovať a prehľadať všetky nádrže, na vodu a na naftu. Pozerali nádrže kamerami a vyhrážali sa Vladovi, nech sa prizná hneď, že to bude poľahčujúca okolnosť. Že má poslednú šancu, že to zohladnia. Vlado stále odpovedal pravdivo, že nič nemá. Jeho zážitky si pozrite na jeho blogu. Agentka Homeland security si všimla, že nádrž bola prednedávnom otvorená. Samozrejme, hovoril Vlado a ukázal im WhatsApp komunikáciu medzi mechanikom Johnom z Plymouthu, kde sa o tom bavili. A najviac ich Vlado šokoval, že im ukázal celú našu plavbu na aplikácii Yellow brick. Z nej bolo vidno, že sme v Portugalsku ani nestáli, čo si pôvodne mysleli. Do vysielačky len s prekvapením oznámili vedeniu zásahu, že „Oni majú Yellow brick!“. Vlado hovoril, že vtedy sa to obrátilo a pochopili, že mali zlé informácie. Asi nás niekto udal a pomýlil sa alebo nám niekto chcel úmyselne zle. Nemáme ani potuchy, kto by to mohol byť.

O 11:18 (čas som si zapísal) sa všetci agenti vrátili do hangáru, Vlada už nechali na lodi a pustili nás na slobodu, nech ihneď vypadneme. Boli nasratí, že nič nenašli. Na lodi bordel ako v tanku, nádrže otvorené, asi za hodinu sme všetko zmontovali a uložili na miesto. Aj to nám najprv nechceli povoliť, nech rýchlo uvoľníme mólo. Nakoniec sme sa odviazali a zamierili na pôvodný cieľ, do maríny Hudson point marina v New Jersey, v mestskej časti Hobokan, ktorú nám odporučil Peťo PREPIAK. Žije už v USA väčšiu časť života.

Ako sme tak počítali, minimálne 50 ľudí sa nami zaoberalo počas skoro deväťhodinovej akcie. Bola to ukážka americkej pohostinnosti. Ale prebehlo to bez násilia, nespútali nás, nebili nás a ani nevrieskali (okrem úvodu, kým sme nezastavili loď). Iba na Vlada vyvíjali psychický nátlak. Neposral sa a s úsmevom na všetko pravdivo odpovedal. Zvládli sme to dôstojne, vďaka celej posádke.