Vodné športy

Nočné privítanie v New Yorku podľa Palina PREPIAKA, čerstvo po príhode napísané

US entry

Je piatok večer 30.5 a po búrke, protivetru a daždi sa počasie pomaly stavia na "našu" stranu. Vietor sa stáča na zadobočák z port side (juhozápad) a pri zapnutom motore si o polnoci preberám službu. Bude do 3:00.

Kontrola lán, kurz, zbežný pohľad či je všetko OK a sadám si zabalený v "zimnom" komplete pri cca 10 stupňov Celzia do kokpitu. Minulú noc sme dokonca zapli aj kúrenie. A to niekto hovorí o globálnom oteplení?

Čítam, ale chlad a mrholenie ma po necelej hodine zaháňa dovnútra. Poloha s výhľadom na kormidlo a prístroje v salóne. Hmla na cca 200 m, preto pozerám na AIS, najbližšia loď niekoľko nm. Vladovi sa nedarí spať a občas kukne aj na radar. Sea is clear, go ahead.

Sme cca 25 nm pred vstupom do plavebného kanálu NYC/ Sandy hook.

Vlado kontroluje našu elektronickú aplikáciu na prihlásenie vo vodách USA. Tak ako vždy, je to klasická "otravná" aplikácia. "Umelá" "inteligencia" ma ako takmer roduverného Záhoráka zaradila medzi US citizen ..., tak to Vlado ručne opravuje a prepisuje.

O 2:25 sa zvonka zdá niečo zvláštne, žeby blesky? Mali sme ich pred par dnami a naozaj intenzívne v niekoľkosekundových intervalov urobili z noci "deň". Keď sa chytím schodíkov a vykloním hlavu vyššie, je jasné, že takto sa môže blýskať iba keď sa zobudí Matuška (Waldemar :-)) a celé Tatry ...

Výkriky naspídovaných anabolických "pirátov" v štyroch "akčných" gumákoch (dva z každej strany po 6 ľudí), menšia cca 30 metrová "fregata", svetelná hudba v štýle béčkových kriminálok z Hollywoodu, pištole, putá, helmy a hlučné pokriky v kadencii, ktorú chlapci odkukali od znelky austrálskeho rugbyového teamu v štýle Haka abortianov ... fuck, celé zle.

-Stop the engine!!!

-All people on the boat!!!

-Show the hands!!!

-Dont go back to the boat!!!

Atď...

Bez základov slušného správania, ktoré v dobrej námornej praxi znamenajú otázku: Sir, môžete mi povoliť vstup na vašu palubu (ktorá je, mimochodom, podľa vlajky lode "slovenským územím"), z oboch strán na loď vyskakujú uniformovane zrúdy, ktoré naháňajú strach. Jack Sparov by samozrejme pustil do gatí, ale ten, kto už raz spoznal zákutia CPZ na Kréte, zostáva pokojný ako všetkých 7 statočných v úvodných titulkoch.

Zjavná presila v počte 30:5 nás obracia k ľahkej defenzíve. Nebudeme sa pokúšať o zázrak na Zelenského spôsob, ale radšej s noblesou očovských bačov v gumákoch veľkosti 14 pokorne zložíme valašky ... však príde čas, keď im to vrátime. Keď orly zletia z Tatier, tiahnu na podolia, ponad vysoké to hory, ponad šíre polia a pred cárom bude družina neveľká stáť (Vlado,  Allan, malý Peťo, veľký Peťo a ja), sú to víťazi, každý v jasnej zbroji. Ale dnes asi aj nie ...

Všetci sme zahnaní na provu lode. Zbrane síce zostali v puzdrách, ale z pohybov je zrejmé, že tasiť piráti z US Coast Guard vedia. Ja som oblečený aspoň ako tak, dole síce zostal nepremokavý komplet, ale Allan vyšiel z postele na palubu bosý, malý Peťo má aspoň ľahkú mikinu a veľký Peťo stihol tiež schmatnúť ľahkú bundu. Vlado dostáva pokyn zostať pri kormidle a udržiavať priamy kurz na nízkej rýchlosti. Žiadne prudké pohyby, všetko bez zmeny kurzu.

10 stupňov teplota, 2:35 nad ránom, hmla na 200 metrov, sychravo a ako čerešnička na torte 30 uzlový vietor a vlny je kombinácia, ktorá na naše tvare neprinesie úsmev. Ak stojíte v pyžame, skôr je to úškľabok.

Cez okno vidíme, ako sa v prednej kajute všetko mení na jeden "bordel". To samozrejme neznamená, že by sa tam nasťahovali ľahké dievčatá z dolného Manhattanu (aj keď sme medzi pirátmi identifikovali dve ženské tváre), ale bordel v tom "slovenskom" význame. Matrace a spacáky sú vyhodené na zem, mokré kanady si z nich robia koberec a dvaja "experti" sa snažia rozobrať nádrž na vodu, ktorá je pod posteľou. Zdvorilá otázka "May we politely ask what you are doing?" zostáva s odpoveďou od pirátov, ktorí nás strážia na prove lode, ako keď sa tínedžera spýtaš, kedy príde večer domov ...

Stojíme a mrzneme v tme, kŕčovito sa držíme vantov a nohami tlmíme jazdu lode po vlnách. Keby niekto z nás urobil takú kok****tinu a vyšiel v noci na provu lode bez vesty a harnesov, tak Vlado dostane dvojnásobný infarkt v priebehu 0,5 sekundy. Mimoriadne nebezpečná situácia ak by niekto spadol do mora ... Loď pod našimi nohami sa začína viac podobať na zberný dvor v Spišských Tomášovciach 10 minút pred tým, ako ho zatvoria.

Po pol hodine si naivne myslíme, že ďalším krokom by bola iba demontáž kýlu. Ale to mýlime. Ešte sa nedohrala ani prvá tretina zápasu "piráti" proti posádke "Civetta2". A zatiaľ sa zdá, že družstvo "Civetta2" sedí na striedačke a nevyšlo na ľad ... všetko zle ...

Prichádzajú ďalší "nikým" nepozvaní "piráti", ktorí si dokonca doniesli aj veľkú bedňu. Začnem sa potiť, lebo je navlas rovnaká ako Lajov chladiaci box na jeleňa. A keď tam Lajo dal rozporciovaného jeleňa pre 40 majunistov, čo keď sa tam stratí niekto z nás? Z bedne si hostia vyberú rôzne pakšametle, behajú v lodi, odoberajú nejaké vzorky a balia do sáčkov. A my že: "asi doniesli burgre a Bourbon". Však Američania by nás nevítali chlebom, soľou a žinčicou. My sa vieme adaptovať aj na iné kultúrne zvyky ... žiaľ, iba sklamanie.

Prvá hodina na prednej palube začína vyzerať ako zlý vtip. Mimoriadne zlý vtip.

Comandant zásahu vychádza zo skládky odpadov v podpalubí a zamieri si to ku kotevnej reťazi. Silné baterky sa snažia presvietiť 80 metrov nerezovej reťaze a pár desiatok metrov pôvodnej pozinkovanej na dne reťazovej lukne. Nakoľko sme posledný deň na Bermudách venovali oprave kotevného vrátku (riešili sme nove uchytenie dvoch chýbajúcich skrutiek na kotevnom vrátku), bol som trochu citlivý na okované čierne kanady, ktoré sa necitlivo snažili o analýzu hĺbky a obsahu kotevnej lukne.

Koľko má reťaz dĺžku? Zaznie otázka od comandante pirátov. S ohľadom na jeho mimoriadne "inteligentný výraz" dostáva moju vnútornú prezývku Che Guevara. 

"80 metrov." Odpovedám zdvorilo.

"To ju môžeme vytiahnuť s kotvou a spustiť do mora, tu je hĺbka 150 feetov" Odpovedá studnica múdrosti Che Guevara. 

Je tu hĺbka 50 metrov, ideme na voľnobeh cca 3 uzly a pri spustení 80 metrov kotvy s reťazou si aj prvák na základnej skole uvedomí, že toto je fakt blbý nápad. Ak by začal, za chvíľu príde taká "jeba", ktorá bude asi ako mladšia sestra katamaránu vo Frikese na Ithake.

"Sir, je tu hĺbka 150 feets, ale reťaz má dĺžku 80 metrov, čo je 240 feets. A to je viac ako je hĺbka."

Chvíľa inteligentného "záseku" Che Guevaru a kým stihne vypustiť comandante ďalšiu "múdrosť" ako to vyriešiť, preberám iniciatívu a pristupujem z vyhradeného priestoru k lukni a navrhujem vytiahnuť reťaz do priestoru nad plynovými fľašami. Ak by sme dali reťaz na palubu paluby vo vetre a vlnách, spadla by do mora. 80 metrov reťaze je niekoľko desiatok kilogramov a to nikto nezachytí, ak by vlna strhla reťaz do mora.

Od Che Guevaru nasleduje informácia do vysielačky a po súhlase veliteľskej lode dostávam sprostredkovaný súhlas na asistenciu aj ja.

"Treba zapnúť vypínač kotvy, ktorý je v lodi." oznamujem stroho v angličtine a kývnem na malého Petra nech zájde do lode. Znova komunikácia s veliteľskou loďou a nakoniec súhlas. Na palubu príde ďalší vojak, ktorý pozorne sprevádza malého Peťa do lode a pozerá sa mu na prsty keď vytiahne červený vypínač - zapnutie kotevného ističa. Určite bol pirát preľaknutý, lebo červený vypínač na kotevnom vrátku Civetty2 je na nerozoznanie od červeného vypínača v oválnej pracovni Bieleho domu. A ten v Bielom dome bol po nástupe Trumpa už viackrát odistený ... zatiaľ ešte nestlačený. Ale malý Peťo je profík a pri používaní červeného vypínača sa od neho môže ucíť aj Donald ....

Ja si na prove "osvojujem" ďalšieho vojaka ako svojho asistenta a dávam mu do ruky ovládač na kotvu s dvomi gombíkmi. Jeden hore, druhy dole. Snáď to zvládne. Jednoduchšie zariadenie ťažko vymyslíš aj pre "zelenú" hlavu. Nakoniec sa synchronizujeme, vojak stláča tlačidlo a ja vyberám reťaz. Dokonca aj "rozmýšľa", lebo keď nestíham ukladať reťaz, zastaví vrátok a počká. Po vybratí reťaze volá Che Guevaru aby skontroloval, čo všetko sme ukryli pod 80 metrov reťaze. Žiaľ, na smutne sklamanie Che Guevaru, že okrem blata a par chalúh, zase nič. Pravidlá kontroly sú striktné a ako som po skúsenostiach v korporáte zažil viackrát, pravidlo "4 oči" je zavedene aj v US Coast Guard. Môj "asistent", ďalší člen komanda, svieti a prehľadáva luknu na reťaz a nakoniec obaja skonštatujú a ohlásia do vysielačky veliteľskej lode, že tam fa(c)kt nič, okrem reťaze, nie je. Hlásenie cez vysielačku povoľujú, že reťaz môže naspäť do lukne.

Cesta reťaze naspäť do lukne už je po sklamaní "asistenta" trochu menej koordinovaná a tak po mojom pokyne "stop" sa vrátok nezastaví, reťaz sa zasekne a poistky elektrického vrátku sú v prdeli. Kotvu už nevytiahneme, musíme meniť poistky. To na kľude posádky moc nepridá. Pozriem sa zlostne na piráta "asistenta", ktorý zasekol kotevný vrátok a vyhodil poistky, ale jeho pohľad  na situáciu vyjadri iba jedným slovom "sorry". A tým pre neho všetko (aj zodpovednosť) končí.

Čas pokročil a na palube sme mokrí, prefúkaní už 1,5 hodiny. To však ani náhodou netušíme, kedy toto nočné trápne divadlo dostane záverečnú oponu a náš 1,5 hodinový  "standing ovation" zmeníme na normálne sedenie v kokpite alebo v salóne. Nakoľko sa mi zdá, že môj reťazový asistent vo veku mladšom ako moja najmladšia dcéra, bude vnútorne cítiť aspoň trochu "zodpovednosti" za dojebaný kotevný vrátok, obrátim sa k nemu a dôrazne sa ohradím k času, ktorý sme už strávili na palube a k potrebe zobrať si vetrovky z kabíny. Na moje prekvapenie reaguje "normálne" a spýta sa kde mame vetrovky. Dostane informáciu a po pokyne cez vysielačku prináša ďalší "pirát" aspoň vetrovky. Trochu útecha na tretiu tretinu. Zápas  "piráti" proti "Civetta2 sa nemení,  team Civetta2 stále nevykorčuľoval zo striedačky na ľadovú plochu ...

V podpalubí sa rozoberá, čo sa rozobrať dá. Cez okná vidíme do lode a začíname chápať, že cieľom pirátov je v lodi "niečo" nájsť ....

Po ďalšej pol hodine sa dostávame do vstupnej plavebnej dráhy nákladných lodi z NYC, čo vyhodnotí veliaca loď ako riziko a Civetta2 dostáva pokyn otočiť naspäť na juh, kurz 180. Touto zmenou kurzu sa situácia na palube ešte viac zhorši, nakoľko vietor z juhozápadu, a s ním aj vlny, máme teraz priamo do ksichtu. Po pár minútach padá rozhodnutie, že 4 členovia posádky na palube bez záchrannej vesty, stojaci na prove lodi idúcej proti vetru a vlnám je fakt "chujovina" a dostávame pokyn, aby sme sa stiahli do lode. Všetci povinne sadnúť a ticho. Dvaja piráti nás kontrolujú a stále na nás zazerajú.

Allan a malý Peťo už s "modrými" perami sa viditeľne tešia na zmenu k lepšiemu "životnému prostrediu". Možno ich predchádzajúcich 2,5 hodiny v zlom životnom prostredí zmení na greenpísakov ... dúfam však že nie.

Na toaletu môžeme ale iba v doprovode "piráta" a otvorených dverí. Neviem čo tým súdruhovia piráti sledujú, ale začínam cítiť trpkú prichuť amerického významu  slov "ľudské pravá". Súkromie na WC je niečo, na čo bude asi potrebný ďalší dodatok k ústave USA...

Medzitým je Vlado držaný separátne od nás a čiastočne sa môže vyjadriť k ovládaniu lode z kokpitu.

Nakoľko aj on už potrebuje na toaletu, vychádzam z nášho podpalubného úkrytu a vymieňam Vlada v pozícii "co-skippera". Sadnem ku kormidlu a zazerám na pirátov, ktorí sedia na "našich" miestach na palube. Tvárim sa indiferentne-pohŕdavo, nech piráti vedia, že ich má slovenský orol na háku, ale ešte nezletel z Tatier ...

Pár viet medzi Che Guevarom a veliteľskou loďou zachytím a porozumiem, že na lodi sa "nič nenašlo" a preto je treba "focus to the detail" niekde inde.

Keď Vlado vyjde na palubu, vidím, že je frustrovaný a má toho plné zuby. Držali ho síce 2,5 hodiny v krytom priestore kokpitu ale mimo ostatných členov posádky čo spôsobilo psychický tlak a prehĺbilo pocit bezmocnosti. Tu máme všetci,  ale na rozdiel od Vlada sme si neustále vymieňali "vtipné" a "šťavnaté" komentáre v slovenskom jazyku na adresu pirátov, čo nás štyroch udržiavalo v lepšej nálade ako "odseparovaného" Vlada. Kývneme si s Vladom a zostávam za kormidlom. Pokyn od Che Guevaru je jasný: zmena na sever a ideme na mólo na Sandy Hook.

Sandy Hook je krásny pieskový polostrov, destinácia na letné kúpanie pre Nových Yorčanov a obyvateľov Jersey City. Moje spomienky spred niekoľkých rokov sú veľmi pekné. Pri kúpaní som vylovil horseshoe kraba a na 10 minút som sa stal hviezdou a najfotografovanejším kúpajúcim na miestnej pláže s horseshoe krabom v rukách. A potom druhá krásna spomienka, keď sme vďaka pokute za parkovanie mohli absolvovať naživo môj prvý (a dúfam aj posledný) US court case. A ten sme aj vyhrali!

S ohľadom na tieto veselé spomienky som vnímal 12 míľovú cestu na "pieskový hák" ako pozitívnu správu. Žiaľ, Sandy hook ma aj military zone kde ma jednu bázu US Costal Guard. To som netušil ....

Nasledoval som "veliteľskú" loď a môj pohyb kontrolovali ďalšie dva člny z oboch strán. Myslím, že aj Peťko P. z Grasalkovičovho paláca by tíško závidel, lebo zatiaľ sa mu nedostalo  takejto pocty, aby do USA prichádzal v doprovode US silových zložiek. Raz darmo, až teraz som začal vnímať čo znamená keď ťa "ochraňuje" America. God bless America.

Pokyny sú úsečné, strohé, komunikácia zo strany Che Guevaru je záludná a hlavne sú jeho otázky "divné".

-Ako dlho poznám kapitána?

-Prečo sa plavím na tejto lodi?

-Bol niekto na lodi na návšteve, keď sme stáli na Bermudách alebo v Karibiku ... atď.

Odpovede išli zo mňa s nadšením, ktorým som sa snažil vyjadriť moje "pohŕdanie" so vzniknutou situáciou. Kontrolné otázky, ktoré padli opačne, z mojej strany, na Che Guevaru, zostali bez odpovede ale so stručným "I am not authorize to answer". Fakt zábavná a plnohodnotná obojstranná komunikácia. Pocit "veľmoci" si piráti užívali ....

Pred military zone sa s Vladom meníme a v 30 uzlovom vetre a vlnách pristáva Vlado na miestnom móle. Jediná pozitívna vec je, že asi 6 mladých vojakov nám asistuje a priväzujú loď. Pristávací manéver sme zvládli na jedničku. Keď sme uviazaní, dostávame pokyn opustiť loď o čakať na móle. Prvé dve vlny nás opäť premočia a náš pokus odisť na breh a vyhnúť sa vlnobitiu je zamietnutý s ľahkým náznakom ruky smerom k samopalu na ramene. Nuž radšej mokrý ako mŕtvy a tak stojíme pod nepravidelnou slanou sprchou každej 7 vlny.

Prichádza pár nových "bossov" a jeden z nich zablýska odznakom. Taký ešte v zbierke nemám, ale poznajúc niekoľko filmov z amerického prostredia, nebudem dráždiť štrkáča bosou nohou aby mi k odznaku ukázal aj služobný preukaz s menom a identifikačným číslom, z ktorého si pre istotu urobím fotku do mobilu. Tadiaľto cesta nebude,,, zatiaľ vieme iba to, že operácii "piráti z Karibiku 4: Civetta2" velí niekto z DEA. (Pozri DEA.gov)

Na loď prichádza pes, ktorý sa vo vetre a vlnách trasie ako my po prvých 2,5 hodinách na palube. Výsledok je rovnako negatívny ako činnosť pirátov za prvé 3 hodiny na lodi. Našťastie je už svetlo, 9:00 a my stojíme na pevnej zemi. God bless America again.

Okolo lode sa postupne zozbiera  ďalších 10 ľudí a my, stojac vo vyhradenom priestore na móle, neustále sprchovaní slanou a studenou sprchou, sme pochopili, že sa na Civette2 hľadajú drogy. Jediné drogy sú však dve kilové balenia Nutelly, ktoré sme vyžierali pred spaním a nevedeli sme sa od nich odtrhnúť. Závislosť je sviňa.

DEA a piráti by sa však s vysvetlením, že skutočná droga pre náš je sailing, určite nedokázali stotožniť. Preto to ani neskúšame. Ich miera humoru je mimoriadne rozdielna od tej nasej. Nakoniec dostávame pokyn presunúť sa do haly a čakať na "investigation".

Znova prichádza rozdelenie na "kapitán" a "posádka". Nevieme akými otázkami trápia Vlada, ale vidíme na neho na druhej strany hangáru a taktika chlapcov a dievčat z DEA je priezračná ako Hincove pleso. Hra na dobrého a zlého policajta im nevychádza. Vlado sa zdá byť dostatočne odolný a na priblblé otázky reaguje s rozvahou. Aspoň to tak čítame z jeho pohybov tela a pier.

Nakoniec sa približne tucet ľudí s Vladom presúva na loď a my ostatní zostávame v hale. Čo sa deje na lodi nevieme, ale tušíme, že po prvom "rozoberaní na mori" prichádza novy level "rozoberanie na móle".

Asi je zbytočné zopakovať, že okrem státia v hale (žiadne stoličky) a toalety s doprovodom ozbrojeného piráta, sme zatiaľ pohostinnosť Ameriky nepocítili ... ak za formu US pohostinnosti nepovažujeme skutočnosť, že sme stále nažive.

O pol dvanástej nikým nepozvaná skupina návštevníkov opúšťa loď a my dostaneme pokyn vrátiť sa na loď. Vlado nás čaká viac-menej v stave, ako sme sa s nim lúčili približne pred jeden a pol hodinou. Žiaľ, toto isté nemôžeme povedať o Civette2. Rozobraté s rozhádzané je v lodi snáď všetko. Možno s výnimkou toaletného papiera a sady gola kľúčov. Keby niekto dokázal tak rýchlo upratovať s skladať ako dokáže DEA s US cosst guard rozoberať a rozhadzovať, určite by dokázal založiť miliardový startup na upratovacie služby. My sme však na opačnej strane barikády a rozobranú Civettu2 si musíme poskladať sami. Otvorené palivové nádrže s naftou sú iba malou informáciou pre záujemcov o to, čo znamená v angličtine "focus to the detail". Informácia od našich nových "kamarátov" o tom, že do pol hodiny máme opustiť mólo a military zone, sa zdá iba ďalším zlým vtipom za posledných 12 hodín. Kontrolná otázka Vladovi, či "rozoberacia" skupina nevytiahla aj olej z motora, ktorý už pomaly potrebuje vymeniť, sa stretla s úsmevom a tak sa znova dostávame do "pohody". Veď, čo nás nezabije, to nás posilni. Každý niečo montujeme, skladáme. Otvorené nádrže na vodu a naftu majú znova kryty, dúfame, že budú tesniť a tak s "poloposkladanou" loďou opúšťame "pohostinnosť" military zone, na ktorej sa nám dostalo srdečného privítania na americkej pôde. Akurát na chlieb a soľ (a ešte pár drobností) sa zabudlo ... to bude asi tým iným kultúrnym základom. Alebo: kde asi soudruzi z NDR udělali chybu?

Po pár minútach opadne z Vlada stres, striedam ho za kormidlom a náš ciel NYC a podplávanie Verezzano bridge je už na dohlaď. Vlado začne rozprávať detaily psychologickej prace a hre na dobrého a zlého policajta. Otázky: "priznajte sa a bude to poľahčujúca okolnosť" alebo " toto je vaša posledná možnosť povedať pravdu" len potvrdzujú, že s uniformou nie sú žarty nikde na svete. S tou, vo farbách US trikolóry, to vidíme dva krát podčiarknuté: nikde na svete nežartuj s US uniformou, obzvlášť v jej vodách ekonomického záujmu (pobrežné vody boli ešte cca 10 Nm.). Piráti však nepoznajú Vlada a nevedia, že Hlavu 22 vie recitovať lepšie ako Sládkovičovu Marínu. Takže absurdistan americkej logiky ho nedokázal vykoľajiť ... iba trosku nasrať. Ale raz zletia orly z Tatier.... :-)

Story by sa dala zakončiť tu a ponechať čitateľa v presvedčení, že všetko v USA je "zle". Ale nie je to tak.

Môj brat odporučil na kotvenie marínu v Hobokane (Hudson Point Marina oproti Manhatannu) z ktorej nám odpísali, že môžeme prísť. Máme pozíciu C12. Po pristáti a šťastnom vyviazaní lode sa objímame a celé napätie a stres z nás opadáva. Prichádza manager maríny a začneme konverzáciu. V prvej otázke sa nás na naše počudovanie zaskočí otázkou, či poznáme Luciu Šipošovú. Keď sa priznáme, že áno (aj keď osobne nie), dostávame informáciu, že je to jeho dobrá kamarátka, a preto ma Slovákov rád. To, že sme Slováci a na slovenskej lodi, bol aj pozitívny bod, vďaka ktorému sme získali možnosť kotviť v maríne, kde každé miesto má svojho dlhodobého nájomcu a kotvenie pre tranzit nikomu neposkytuje. Hurá, hurá, hurá (3x hurá) Lucii a ďalším za pozitívny obraz, ktorí robia dobrí ľudia zo Slovenska vo svete.

Keď managerovi z maríny Vlado farbisto vysvetlí našu anabázu s privítaním v US teritoriálnych vodách, nestačí sa čudovať. Dostávame rady na najbližšie reštaurácie, kde je aký obchod a aj otázku kedy chceme urobiť oficiálny vstup do USA. (US Coast Guard nás "iba" preverilo, ale zatiaľ sme neni na území USA oficiálne prihlásení). Keď mu hovoríme, že sa musíme zorientovať kde je office imigračného úradu,  nakoľko na elektronický formulár, ktorý Vlado zaslal ešte z lode, sme nedostali odpoveď (je sobota 17:00, ktorý úradník by pracoval), zdvihne telefón a za minútu nám oznamuje, že do 21:00 nás čaká imigračný úradník na termináli pre nákladne lode cca 10 km od nás, a odbaví nás aj keď nie sme nákladná loď. Neveriacky krútime hlavou nad ochotou pomôcť nám. A hneď sa informujeme, kde je nejaký taxík. Ďalší šok prichádza po informácii "načo potrebuješ taxi, vezmite si moje auto a zájdite tam" je ako z inej slnečnej sústavy. Dostávam kľúče od BMW x5, on si vyberie elektrickú kolobežku z kufra, zamáva nám s informáciou "zajtra si zoberiem auto späť" a odchádza. Čo dodať, iba ďalšia 3x veľká vďaka.

Po príjazde na terminál je všetko zavreté, ale po jednom telefonáte sa otvoria dvere, vchádzame do ľudoprázdnej budovy, sympatický úradník v uniforme zapne počítač, po chvíli nájde kolónku "pleasure boat" a za ďalších 5 minút máme všetci zoskenované pasy, odobraté odtlačky a spravené foto. Sme legálne na území USA. Čo dodať, iba 3x vďaka všetkým "normálnym" ľuďom (aj úradníkom) kdekoľvek na svete.

A až teraz môžem skončiť náš takmer 24 hodinový "hard day" s témou "ako sme priplávali do NYC".

PS. použité fotky som urobil napriek zákazu od pirátov používať mobil. Ale veď ma poznáte ...

Fotografie.